Adolphe Sax
Antoine-Joseph Sax sa narodil 6. novembra 1814 v belgickom Dinante ako syn uznávaného výrobcu hudobných nástrojov Charlesa-Josepha Saxa. Vďaka tomu sa svojmu odboru venoval už od útleho detstva. Otec vzal synovu výchovu do vlastných rúk, a tak bol Adolphe už v šiestich rokoch považovaný za skutočného znalca.
Chlapec sa úspešne venoval aj samotnej hre, vždy ho však viac fascinovala výroba a vylepšovanie nástrojov. Už v dvadsiatich rokoch pôsobivo zdokonalil basklarinet, chystal sa však vytvoriť niečo úplne nové. Túžil po nástroji, ktorý by v sebe skĺbil vlastnosti mnohých iných a vyplnil tak medzeru medzi hobojom a klarinetom, ktorú jeho citlivý sluch zaregistroval.
Po mnohých neuspokojivých pokusoch konečne v roku 1841 zostrojil svoj prvý saxofón, aby ho ešte v tom istom roku predstavil v Paríži svojmu blízkemu priateľovi Hectorovi Berliozovi, známemu skladateľovi. Berlioz bol vynálezom nadšený, žasol nad jeho jedinečným zvukom a pohodlným používaním. Rozhodol sa teda priateľovi pomôcť s publicitou a napísal o saxofóne oslavný článok do parížskeho magazínu Journal des Debats, vďaka čomu sa nový nástroj dostal do povedomia širokej verejnosti, ale aj významných skladateľov.
Medzi inými zaujal známych operných skladateľov Georgea Bizeta, tvorcu slávnej Carmen, či Gaetana Donizettiho (opera don Pasquale).
Pri sťažnostiach francúzskej vlády na nízku kvalitu národnej vojenskej hudby, Adolph Sax okamžite vycítil príležitosť a odporučil ministrovy vojny usporiadať súťaž vojenských orchestrov, kde by bola rozhodcom verejnosť. Na jednej strane stál tradičný orchester, protivníkom bol orchester obohatený o saxofóny. Saxov orchester jednoznačne zvíťazil, a to aj napriek početnej prevahe oponentov. Adolph Sax dostal za úlohu zrenovovať vojenský orchester a v júni roku 1848 získal patent, ktorý zahŕňal všetkých štrnásť typov saxofónov, ktoré počas posledných rokov Sax zostrojil. Už rok po patentovaní sa stal saxofón samostatným študijným predmetom na parížskom konvzervatóriu, o ďalších deväť rokov ho tu začal vyučovať samotný Sax.
Okrem výučby sa Adolphe Sax venoval v Paríži výrobe vlastných nástrojov. K masovej výrobe nikdy nepristúpil, ani keď bol na pokraji krachu.
Netrvalo dlho a o saxofón sa začala zaujímať mocnejšia konkurencia. Jej hlavnou snahou bolo dosiahnuť anulovanie Saxovho patentu, to však právnou cestou nebolo možné. Nakoniec ho zruinovali natoľko, že bol nútený dvakrát vyhlásiť bankrot. Ani to však jeho protivníkov neuspokojilo. Zastavili sa, až keď nechali zdemolovať a následne vypáliť Saxovu malú dielňu. Vtedy sa za neho nečakane postavili skladatelia Jules Massenet, Camile Saint-Saens a Emmanuel Chabrier s petíciou adresovanou ministrovi kultúry.
Adolphe Sax sa už svojho morálneho víťazstva nedožil. Ešte toho roku, krátko po svojich 80. narodeninách zomrel v chudobe, sklamaný a zatrpknutý.