Saxofón a vážna hudba
Saxofón ako hudobný nástroj bol pôvodne navrhnutý pre potreby klasických symfonických orchestrov, ale skladatelia ho dlhú dobu ignorovali, v menšej miere sa presadil iba u vojenských kapiel. Jeho najväčšie rozšírenie sa datuje až nástupom džezu na prelome 19. a 20. storočia. Saxofón svojími zvukovými vlastnosťami je pre tento štýl omnoho vhodnejší ako pre potreby vážnej hudby. Práve pre robustný a príliš ostrý tón sa v klasickej hudbe nikdy nepresadil. Aj napriek tomu existuje niekoľko koncertov pre sólový saxofón a orchester.
V roku 1930 je známych okolo 150 „klasických“ kompozícií pre saxofón, a neskôr množstvo diel prudko narastá. Mule, Rascher, Leeson v tomto období vytvorili veľké množstvo opusov pre saxofón. Aj napriek tomu však saxofón zostáva skôr minoritným členom orchestrov. Nasledujúc príklad Saxovho súboru, vznikajú saxofónové kvartetá a podobné zoskupenia (Marcel Mule, Gustav Bumcke). Tieto sú stimulom pre nový druh kompozícií (Alexander Glazumov, Gabriel Pierné, Jean Rivier, Eugene Bozza). Orchestrálne diela a opery, ktoré zahrňujú saxofón do svojej inštrumentácie sú napr.: Hamlet (1868) – Ambroise Thomas, L´Arlésienne (1872) – Georges Bizet, Hérodiade (1881), Wether (1892) – Jules Massenet, Symphonia domestica (1902-3) – Richard Strauss, La Création du monde (1923) – Darius Milhaud, Rhapsody in blue (1924) – George Gerschwin, Bolero (1928) – Maurice Ravel atď. sólové koncerty pre saxofón skomponovali napríklad: Paul Gilson (1902), Florent Schmitt (1918), Claude Debussy (1904/1919), Edmund von Borck (1932), Paul Hidemith (1933), Jasques Ibert (1934), Alexander Glazumov (1936), Frank Martin (1938). V roku 1944 Londeix a Ronkin vytvorili zoznam diel pre saxofón, ktorý obsahuje okolo 250 sólových koncertov s orchestrom, 2100 diel pre saxofón a klavír, 300 diel pre saxofónové kvarteto.